Z historie
Od minulosti, kedy mali hasiči ako hlavnú úlohu hasenie požiarov a rozširovanie osvety obyvateľstvu, sa spektrum úloh hasičstva značne rozšírilo. V súčasnosti zasahujú príslušníci hasičských zborov a jednotiek, okrem požiarov, aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných a rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Nezanedbateľná je aj osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. Hasiči často spolupracujú s policajnými, záchranárskymi, zdravotníckymi a vojenskými zložkami pri riešení núdzovej situácie.
Prvé zmienky o organizovaných jednotkách určených na hasenie požiarov pochádzajú až z dôb Starovekého Ríma. Vtedy boli zriaďované za mestom stanice s posádkou až 500 otrokov (nazývané prefectures urbi), ktoré zasahovali pri požiaroch mesta. Požiare boli v tých časoch veľmi časté, keďže množstvo patriciov zarábalo na tom, že sa stavalo rýchlo a lacno. Domy mali obyčajne drevené stropy, podlahy a nábytok, a boli až 5 poschodí vysoké. Hasilo sa vtedy len vodou (čerpaná z fontán, studní a riek) a tlmičmi, ktorými sa oheň utláčal. Okrem hasenia požiarov vykonávala „prefektúra“ aj osvetovú činnosť (zabezpečenie obydlí proti vzniku požiarov) a zasahovala ako dnešná polícia pri hromadných vzburách a zločinoch.
V Michalovciach sa koncom 16. Storočia realizovala pomerne dôsledná protipožiarna ochrana. Organizovala ju mestská rada, ktorá si osvojila požiarny poriadok vydaný Máriou Teréziou a potom po roku 1787 sprísnený poriadok Jozefa II.
Požiarny poriadok mesta určoval tiež povinnosť uskutočňovať cvičenia a cvičné poplachy. Takáto organizácia protipožiarnych opatrení vyžadovala značné finančné náklady. Tie okrem poplatkov cechov sa skladali z hasičskej dane a darov niekoľkých mecenášov, ku ktorým patril gróf Sztárayi, väčší obchodníci, lekári, advokáti, kňazi a iní zámožní občania, ktorí nevykonávali hasičskú povinnosť, ale záležalo im na protipožiarnych opatreniach.
O požiarny problém na príkaz panovníka sa staralo vedenie Zemplínskej župy. V roku 1865 zabezpečilo niekoľko ručných striekačiek pre viaceré obce, z ktorých sa ušlo aj Michalovciam. Takže v druhej polovici 19. Storočia mali Michalovce tri striekačky, ktoré pracovali na princípe ručného pohonu a boli dvojkolesové. Ako vodný zdroj slúžila voda z rieky Laborec.
Po roku 1888 sa hasičstvo ocitlo v novej situácii, ktorej sa muselo prispôsobiť. Najideálnejším sa javilo byť už nie ako povinné, ale dobrovoľné, predovšetkým vzhľadom na náklady, pre Michalovce to bol tiež najprijateľnejší variant. Prvé hasičstvo na dobrovoľnom základe sa začalo vytvárať v Nemecku. U nás v Prešov v roku 1847. Príklad Prešova nasledovali aj Michalovce. Nemožno presne určiť dobu, kedy v okrese sa s končilo direktívne protipožiarne riadenie, teda povinné hasičstvo a kedy vznikla jeho dobrovoľná forma. Možno však konštatovať, že vznik dobrovoľných hasičských zborov v okrese Michalovce prebiehal pomaly a za značných problémov. Spôsobovala to zaostalosť a nedostatok hasičskej techniky, neznalosť hasiacich teoretických znalostí, praktických skúseností, ale aj nezáujem o členstvo v zboroch. Po rozpustení cechov sa rozbehli práce na zriadení dobrovoľného hasičského zboru v Michalovciach.
Mestská rada zvolala preto najváženejších občanov mesta a vybraných adeptov dobrovoľného hasičstva na rokovanie o tomto probléme. Výsledkom bolo ustanovenie Dobrovoľného hasičského zboru v Michalovciach v roku 1875. Potvrdzuje to údaj na pečiatke zboru a vyplýva to z prvých jeho stanov. Zápisnica z ustanovujúcej prvej schôdze sa nezachovala. Našla sa však zápisnica z druhého rokovania dobrovoľného hasičského zboru, ktoré bolo 23.apríla 1876.
Hasičstvo okresu Michalovce sa ťažko oživovalo po prvej svetovej vojne (1918). Počas vojny takmer všetci mladí hasiči narukovali, viacerí sa z vojny nevrátili a mládež ich nedokázala nahradiť. Prelomový impulz, ktorý umožnil dokončenie zakladania, či oživovania starších hasičských zborov, bolo založenie Zemskej hasičskej jednoty (ZHJ) na Slovensku v roku 1922. Vtedy už hasičstvo získalo inštitúciu, ktorá sa starala o dobrovoľné hasičské zbory organizačne, obstarávala pre ne literatúru, pokyny a hasičskú techniku, čo dovtedy bolo problémom. Od roku 1923 ZHJ systematicky zakladala okresné hasičské jednoty a starala sa o ich životaschopnosť. V Michalovciach vznikla Okresná hasičská jednota (OHJ) v marci 1925.
OHJ v Michalovciach, ktorej pridelili číslo 49, mala v roku 1925 802 činných členov, 18 čestných, 133 samaritánov, jedného prispievajúceho člena, spolu bolo organizovaných 954 členov. Z hasičskej výzbroje okres vlastnil tri dvojkolesové motorové striekačky, 34 ručných štvorkolesových, 26 dvojkolesových ručných striekačiek, jeden rebrík, 1704 m hadíc ( tie sa používali na výstrek vody zo striekačiek) 183 m savíc ( tie boli na to, sa vstrekovala, teda nasávala voda z vodovodných zdrojov do striekačiek), jeden voz na vodu a dve hasičské zástavy.
Na schôdzi valného zhromaždenia Zemskej hasičskej jednoty Slovenska, ktorá sa konala 13.marca 1934 v Turčianskom sv. Martine, bol zvolený za člena organizačnej komisie pri Zemskej hasičskej jednote Arnold Babilonský, neskôr predseda OHJ v Michalovciach.
V každom prípade však zakladanie hasičských zborov a udržiavanie ich aktívnej činnosti v okrese Michalovce bola práca mnohokrát nadľudská. Vtedajším priekopníkom novodobého hasičstva patrí nesmierna vďaka a úcta za ich výsledky. S hrdosťou a zadosťučinením treba vyslovovať mená zaslúžilých veliteľov, funkcionárov i radových členov z tej doby:
Arnold Babilonský z Michaloviec bol tajomníkom, potom predsedom OHJ a funkcionárom ZHJ na Slovensku.
Štefan Barna zo Zbudze bol revizorom OHJ v Michalovciach na čele požiarneho hnutia v obvode.
Michal Činčár z Michaloviec bol jedným z popredných funcionárov OHJ a funkcionárom DHZ v Michalovciach.
Anton Javorský bol tajomníkom OHJ v Michalovciach.
Michal Lapko vykonával funkciu revízora a okresného dozorcu OHJ v Michalovciach.
Ján Michalič učiteľ z Trhovišť bol obvodným dozorcom OHJ v Michalovciach.
Alexander Ovad bol aktívnym funkcionárom OHJ v Michalovciach.
Pavol Pánthy, učiteľ z Močarian bol obvodným aj okresným dozorcom OHJ v Michalovciach a mal v tejto inštitúcii aj ďalšie funkcie.
MUDr. Ignác Reich bol mnoho rokov lekárom hasičov v okrese Michalovce.
Leopold Skřivan bol popredným funkcionárom OHJ v Michalovciach.
Fraňo Smaržík patril medzi aktívnych funkcionárov OHJ v Michalovciach a vo vedení DHZ v Michalovciach.
Fraňo Šoller, učiteľ z Michaloviec, vykonával mnoho rokov funkciu veliteľa DHZ v Michalovciach a bol tiež funkcionárom OHJ.
Do roku 1938 sa hasičstvo v okrese Michalovce uberalo organizačne pevným a presným tempom s pozoruhodnými a viditeľnými úspechmi.
Zvláštnu súčasť požiarnictva v jeho štruktúre mali ženy. Prvýkrát v histórii sa objavili v hasičských zboroch ako samaritánky. Pri požiaroch často došlo k popáleninám a úrazom a bolo potrebné poskytnúť prvú pomoc. Preto so vznikom hasičstva vznikali aj samaritánske skupiny.
V podmienkach okresu Michalovce sa samaritánky a teda aj prvé členky hasičských zborov, objavili po roku 1918, po vzniku prvej ČSR. Prvé z nich, ktorých mená sa nepodarilo zistiť, boli manželky tu žijúcich Čechov. Stali sa členkami hasičských jednôt spolu so svojimi manželmi. V roku 1921 samaritánsku zložku hasičských zborov prevzal Červený kríž čo narušilo početnosť žien v hasičských zboroch. Veľmi pomaly túto medzeru vypĺňali ďalšie ženy. Ženy bolia aj vedúcimi požiarnych krúžkov, organizátorkami detských a tiež dorasteneckých súťaží, vykonávali funkcie rozhodcov. Pracovali v strážnej službe a pôsobili ako členky výborov v hasičských zboroch.
V okrese Michalovce bolo v jednotlivých základných organizáciách ZPO organizovaných takmer 900 žien i keď ich rozmiestnenie nebolo primerané. Popri tom, že ojedinele boli predsedníčkami ZO ZPO, v tretine organizácií neboli ženy organizované a v 70% organizácií neboli členkami výborov. Ženy spôsobovali veľkú fluktuáciu členstva v základných organizáciách ZPO. Mladé členky po vydaji často prestali aktívne pracovať a ich miesta zaujali ďalšie mladé ženy. Napriek tomu sa stali v okrese Michalovce pevnou súčasťou požiarnickej organizácie. Keď sa pri pretekoch, cvičeniach, alebo aj požiaroch obliekli do požiarnických uniforiem a svoje vlasy i jemné tváre ukryli pod požiarnické čiapky či prilby, nikto z nezainteresovaných nespoznal, že to boli ženy. Svojou aktívnou všestrannou činnosťou prekonávali názory, že organizácia požiarnikov je iba pre mužov.
Za dorast sa pokladá mládež vo veku 15-18 rokov. Počet družstiev v okrese bol vždy prijateľný, ale menší ako mohol byť. Bolo to tak preto, že prácu s dorastom nevykonávali v žiaducej miere na všetkých stredných školách, na ktorých bolo relatívne málo učiteľov členov ZPO. Získavať dorast mimo škôl bolo ťažšie. Napriek tomu sa každoročne zvyšovali počty dorastencov v okrese. V okrese sa počet dorasteneckých družstiev pohyboval okolo 35 a v nich okolo 350 členov.
Dorastenci boli akoby učni požiarnického umenia. Vlastnili preukazy členstva ZPO, zúčastňovali sa všetkých akcií požiarnikova v prípade potreby výnimočne vypomohli aj pri priamych zásahoch.
Dorast bol organizovaný priamo v základných organizáciách a v nich organizoval aj požiarnický výcvik. Po skončení dorasteneckého veku absolvovali predpísané skúšky, ktorých výsledkom bolo získanie odznaku „Mladý požiarnik“. Po dosiahnutí 18 rokov bol prechod dorastencov do dobrovoľných požiarnych zborov plynulý a bez prerušenia členstva v ZPO.
Všetky základné organizácie požiarnej ochrany sa starali o prípravu žiakov, čo pokladali za základňu svojich nasledovníkov. Každý hasičský zbor v minulosti mal vyčleneného člena výboru, väčšinou to boli učitelia, ktorí dokázali získavať a zapaľovať mládež za ideály hasičstva. Zaúčali ich do hasičskej problematiky hlavne zábavnou formou, cieľavedomou činnosťou.
Každoročne sa do akcie ochrany úrody počas žatvy a mlatby v okrese zapájalo takmer 40 požiarnych družstiev žiakov. Práca v krúžkoch mladých požiarnikov mala niekoľko tematických okruhov, ale ich hlavným poslaním bolo naučiť členov krúžkov základným návykom požiarneho výcviku, rozvíjať preventívno-výchovnú činnosť medzi deťmi v škole a v miest ich bydliska.
Výsledky práce krúžkov mladých požiarnikov sa každoročne prezentovali na súťažiach organizovaných na školách, obvodoch a v okrese. Jednou z rozhodujúcich disciplín bol požiarny útok s vodou. Na vzdialenosť 35 m mali žiaci naplniť nádrž 10 litrami vody, alebo zhodiť z podložky plechovky. Tomu predchádzalo viac úloh, ktoré plnilo celé družstvo ( rozvinúť hadice, napojiť ich na hrdlo pretlakového ventilu, na rozdeľovač, spustiť motorovú striekačku a pod.) – všetko pod dozorom dospelých požiarnikov. Ďalšou disciplínou súťaže bola štafeta 4x60m, určená pre žiakov všetkých kategórií. Aj ďalšia disciplína bola športovo-súťažná: beh spojený s plnením úlohy prekonávať bariéru, kladinu, priečne postavené brvno a práca s hasiacim prístrojom.
Objektívne treba hodnotiť nápad hry „Plameň“, pre založenie ktorej jedným z iniciátorov bola aj Okresná organizácia požiarnikov z Michaloviec. Do nej bolo zapojených v okrese každoročne okolo 1300 mladých požiarnikov, ktorí boli rozdelení do 130 družstiev. Týmto sa venoval aktív 65 cvičiteľov – učiteľov a rovnaký počet cvičiteľov neučiteľov, členov ZPO. Aj túto prácu robili všetci dospelí radi a za morálne ocenenie.
Bolo vecou prestíže, aby každý hasičský zbor vlastnil zástavu. Obstaranie zástavy bolo finančne nákladné, pretože pre ne platili určité pevné zásady. Musela mať predovšetkým stanovené parametre. Na jednej strane bol namaľovaný obraz svätého Floriána, patróna hasičov, a na druhej bol vyšitý odznak miestneho hasičského zboru a jeho názov. Žrď, na ktorej bola zástava upnutá, mala tiež určené rozmery a tvar. Slúžila ako miesto, na ktoré sa pribíjali pliešky (klince) s menami členov hasičského zboru, mecenášov a čestných členov. Takže v nej bolo toľko plieškov s menami, koľko zbor mal všetkých členov, vrátane prispievajúcich.
Vysviacka zástavy sa konala na okázalej slávnosti. Každá zástava mala svojich kmotrov, kmotry a krstnú mamu. Boli nimi najbohatšie osobnosti v meste či obci a ich manželky, pretože z funkcie pre ne vyplývala povinnosť finančne prispieť do pokladnice hasičského spolku. Vysviacku zástavy robil kňaz.
Hasičská slávnosť posviacky zástavy Okresnej hasičskej jednoty v Michalovciach bola 10.júla 1927. Bolo to akoby pri príležitosti 25 výročia vzniku DHZ v Michalovciach. Samotná posviacka sa konala na námestí. Prejav mal zástupca Zemskej hasičskej jednoty Dr. Júliu Sutoris, veliteľ OHJ v Košiciach.
Hasičské zástavy mali rôzny osud. Niekde ich počas vojny skrývali, niektoré skrývali aj po druhej svetovej vojne, kedy boli z výstroja hasičských zborov vyradené, preto sa podstatná časť z nich stratila.
Hasičské rovnošaty sa v priebehu času viackrát menili. Prvé boli prúžkované, neskôr jednofarebné. Od vzniku hasičkej krajinskej jednoty na Slovensku sa používali dvojaké rovnošaty, pracovné a slávnostné. Pracovné boli z látky ľahko pracej, farby šedej, výložky boli odpínacie. Pozostávali z nohavíc a blúzy, ktorá bola široká, aby pod ňu bolo možné v chladnom počasí obliecť si ešte čosi teplé. Gombíky boli zásadne kostené.
Slávnostná uniforma bola z vlnenej látky, tmavomodré súkno, nohavice čierne s červeným priamikom (pásikom) na bokoch nohavíc. Obe uniformy mueli byť vždy čisté. Slúžili k požiarom a cvičeniam, ale aj na oslavy. Čiapka bola čierna, v predu 12, vzadu 7 cm vysoká. Vpredu mala remenný lakovaný pásik. Poddôstojníci namiesto remienka mali 5 mm pletenú striebornú šnúru, dôstojníci zlatú. Okresný činitelia mali na čiapke 4 cm širokú čiernu stuhu moare (druh látky s vodovým leskom a oblakovitými vzormi). K vychádzkovej uniforme patrili biele rukavice, nepremokavý plášť v lete, na jar a v jeseni. V zime súkenný plášť tmavohnedej farby s červenými výložkami. Čižmy koženné a ako pracovné gumové. Heliem bolo niekoľko druhov, ale v roku 1930 sa používali najbežnejšie celé čierne, lesklé s čiernym hrebeňom. Boli to pracovné prilby, ktoré mali na svojom čele odznak hasičstva. Helmy boli diferencované podľa odbornosti. Rozdielne boli aj opasky. Hasiči mali pridelené aj iné pomôcky, napr. : lano, lampáš, ochrannú masku, okuliare, špongiu na ochranu úst a nosa, kožené pracovné rukavice, ramenné chránidlo pod štítom helmy ( na ochranu šije a hlavy), meče a pod.
Po druhej svetovej vojne, do roku 1953 mali hasiči zelené uniformy a potom sa ich farba zmenila na tmavomodrú, ktorá slúži požiarnikom do súčasnosti. Požiarnici si ponechali z minulosti svoju tradičnú presnosť a prísnosť v nosení rovnošiat a znakov, pretože išlo o reprezentáciu uniformovaného požiarneho hnutia na verejnosti.
Všetky funkcie a činnosti v hasičských zboroch a to od najvyššej až po radového člena boli čestné. Napriek tomu ich títo ľudia vykonávali s veľkou láskou, ochotne a svedomite, s oduševneným a nadchnutým pre ideály hasičstva a v záujme národa. Možno aj preto výsledky ich práce boli nemalé nie len v tom čo tvorilo podstatu hasičstva, teda v hasení požiarov, ale aj pri výchove občanov v rámci prevencie v inej kultúrno-osvetovej činnosti. Jedinou odmenou bolo morálne ocenenie. K tomu boli rôzne vyznamenania, ktoré hasiči dostávali za svoju mnohoročnú úspešnú prácu a zásluhy. Vyznamenania nosili hasiči na rovnošate podľa určitých predpisov, niektoré si mohli pripínať aj na civilné obleky. Všetky vyznamenania boli bez finančnej odmeny. Udelenie vyznamenania bolo vyjadrenie ocenenia za trvalú činnosť člena požiarnej ochrany.
Hasiči v minulosti tradične uskutočňovali verejnú činnosť, ktorej cieľom bolo podporovať spoločenský a kultúrny život v obciach, ale kalkulovali aj s finančnými príjmami z tejto činnosti. Spoločenskú činnosť vykonávali poväčšine počas zimných mesiacov, kedy sa schádzali učili teóriu hasičstva, robili inú hasičskú činnosť, sale aj kultúrno-osvetovú.
Medzi najpozoruhodnejšie aktivity patrili zábavy a plesy organizované na slušnej úrovni, ktoré boli očakávané a vyhľadávané. Hasiči ich navštevovali vo vychádzkových uniformách, ostatní hostia v spoločenskej toalete. Zábavy nevynechávala predovšetkým miestna inteligencia, ani široké občianstvo. Hasiči ich organizovali ako zábavy silvestrovské, fašiangové, maškarné, tzv. ženáčske bály a pod.
V roku 1981 Michalovce boli organizátorom súťaže ochotníckych a folklórnych súborov ZPO na Slovensku. Medzi nimi súťažil aj súbor „Šíravan“ pôsobiaci pri Základnej organizácii ZPO v Klokočove, okres Michalovce.
Okresný výbor ZPO v Michalovciach bol iniciátorom organizovania požiarnických slávností a súťaží žiakov z okresu, o bolo kvalifikované ako predchodca hnutia „Plameň“. Podnecoval oslavy výročí vzniku DHZ, vzdávanie bulletinov k týmto výročiam, po okresných požiarnických súťažiach a ukážkových cvičeniach zabezpečoval kultúrne programy, vystúpenia kultúrnych úderiek, spoločenské hry, ľudových rozprávačov a pod.
Rok vzniku prvého Dobrovoľného hasičského zboru v Michalovciach bol sprný. Vďaka tomu, že sa začali písať dejiny požiarnictva okresu Michalovce našli sa dobové dokumenty, ktoré tento problém vyriešili. V obale starých hasičských písomností v župnom Šatoraljauhelskom archíve sa našla zápisnica z druhej ustanovujúcej schôdze Dobrovoľného hasičského zboru v Michalovciach. Tá uvádza, že hasičský zbor schválil svoje stanovy 23.apríla 1866.
Prvý DHZ v Michalovciach mal toto zloženie: Hlavným veliteľom bol gróf Antal Sztaray, zástupcom veliteľa Július Polanyi a ďalšími činovníkmi boli Bartolomej Cibur, Július Frohlich, Eduard Rutczky, Jozef Dzurovčík, Jozef Feiner, Ján Tischler, Ján Korinko, Herman Steinhart, Matej Goldstein, Ján Benc a ďalší. Z hasičskej techniky vlastnil jednu motorovú striekačku, jednu dvojkolesovú ručnú a jednu štvorkolesovú striekačku, 1250 m hadíc, 30 m savíc, dve vedrá, jeden autodopravný voz, dva vozy na vodu, jeden mechanický a 7 iných rebríkov, jedny nosidlá, 6 samaritánskych torieb a jednu hasičskú zástavu.
Prvú automobilovú striekačku mesto zakúpilo v roku 1926 a jej šofér Michal Trúba sa stal hasičom z povolania. O rok neskôr mesto kúpilo sanitku, ktorá bola súčasťou DHZ a za jej šoféra z povolania prijali Michala Semana. V roku 1932 bol daný do prevádzky mestský vodovod, na každej ulici bolo niekoľko hydrantov pre prípad požiaru. V ďalších rokoch pribudla požiarna technika pomerne rýchlo. V roku 1933 mesto zakúpilo ďalšiu automobilovú striekačku tzv. kervizitný voz a inú požiarnu techniku.
DHZ mal svoju zbrojnicu a spoločenskú miestnosť v priestoroch mestského domu. Časom však hasičská zbrojnica nestačila na vzrastajúcu požiarnu techniku a počet členov zboru, preto sa hasiči rozhodli začať s výstavou nových priestorov.
Počas druhej svetovej vojny zbor plnil úlohy súvisiace s civilnou protileteckou obranou. Boli to rôzne cvičenia, zatemňovacie úlohy, nácviky v plynových maskách, protibombardovacie akcie a pod. Po skončení druhej svetovej vojny sa DHZ v Michalovciach zviechal z povojnových útrap. Zabezpečil schválenie nových stanov a obetaví hasiči oživovali zbor do jeho akcieschopného stavu, i keď mal značné materiálne problémy.
Po roku 1950 v Michalovciach postupne začalo vznikať viac základných organizácií požiarnikov, čo bolo dôvodom, že v roku 1974 bol zriadený v Michalovciach Mestský zbor ZPO. Jeho úlohou bolo riadiť a koordinovať prácu základných organizácií v meste, ktorých v roku 1990 bolo 17 s počtom členov 1 102, z nich 120 dorastencov, viac ako 45 žien.
Ochrana životov a zdravia občanov a ich majetku pred požiarmi a inými živelnými pohromami je najdôležitejšou úlohou spoločnosti a štátu. Popri štátnych orgánoch v oblasti požiarnej ochrany má významné miesto aj Dobrovoľná požiarna ochrana Slovenskej republiky. Hlavným cieľom Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky od minulosti až po súčasnosť je budovať, organizovať a zdokonaľovať dobrovoľné hasičstvo na území Slovenskej republiky v duchu stanov a právnych noriem z oblasti požiarnej ochrany.